Zdaňovanie cirkvi je pomerne častou témou vo verejnej diskusii. Na jednej strane je logické, že cirkevná inštitúcia by nemala ovplyvňovať štát a štát by nemal zasahovať do vnútorného života veriacich. Čo však história s peniazmi, ktoré veriaci míňajú na Kostol? Je dôležité začať tým, že všetky náboženské združenia sú oslobodené od povinnosti viesť daňovú evidenciu. Preto nie je presne známe, koľko peňazí prúdi do cirkevných inštitúcií a koľko z nich odchádza. Peniaze, ktoré sa vyberú počas akejkoľvek omše alebo bohoslužby, samozrejme nejdú do vreciek kňazov.
Taktiež nie je nijako externe zaznamenávaný. Je teda logické, že sú to peniazektoré nepodliehajú zdaneniu. Používajú sa na údržbu cirkevných budov, vlastné výdavky a charitatívne účely.
Tento príjem závisí predovšetkým od veľkosti farnosti a počtu veriacich. Tieto peniaze by sa mali chápať ako peniaze, ktoré veriaci používajú na podporu svojej komunity, dávajú ich dobrovoľne. Z právneho hľadiska by sa to malo považovať za druh daňového odpočtu. Veriaci môžu tiež prispieť na cirkev. Veriaci sú povzbudzovaní k darovaniu prostredníctvom úľavy na dani z príjmu, ktorú štát poskytuje osobe, ktorá chce takýto dar poskytnúť. Limit daňovej úľavy je 6 % ročného príjmu daňovníka. Toto je známe ako dar na účely bohoslužieb