Okrem typického vyučovania veriacich, vykonávania obradov a vytvárania priestoru pre dialóg medzi kresťanmi (a nekresťanmi), Kostol Katolícka cirkev dodržiava mnohé zákony viery. Teologické otázky súvisiace so samotnou vedou boli v priebehu rokov neoddeliteľnou súčasťou aktivít Vatikánu. Pápežská neomylnosť sa tu objavila ako výsledok toho, čo bolo výsledkom praktických úspechov v priebehu rokov a pokračuje dodnes.

Neomylný pápež

Táto dogma bola predstavená na prvom vatikánskom koncile v roku 1870, ale definitívne bola prijatá až v roku 1881. Prečo jedenásťročná prestávka? Ako asi tušíte, nie všetci duchovní na najvyšších miestach v Cirkvi sa chceli okamžite zmieriť s takým jednoznačným dokumentom, akým je dogma o pápežskej neomylnosti.

Prvé výsledky sporov v tejto otázke sa prejavili v roku 1871, keď bol exkomunikovaný Johann Döllinger, teológ z Mníchova, ktorý presadzoval biskupsko-synodálne myšlienky v rozpore s vtedajšími ultramontánnymi predstavami Cirkvi. Odmietal nielen pápežskú neomylnosť, ale aj vtedy uznávanú nepoškvrnenosť Panny Márie. Výsledkom bolo vytvorenie nového učenia, starokatolicizmu.

Dozvuky problémov súvisiacich s dogmou o titule možno počuť aj dnes a posledný z významných prípadov, ktoré sa jej týkali, mal umiestnenie v podobe duchovného Hansa Künga, ktorý sa snažil otvoriť diskusiu o neomylnosti. Preto ho sám pápež Ján Pavol II. odvolal z katedry teológie.

Keď je učenie pápeža neomylné?

Treba spresniť, že dogma o pápežskej neomylnosti sa nevzťahuje na všetky pápežove kroky a názory, ale je zameraná len na pomerne úzky okruh záležitostí týkajúcich sa samotnej Cirkvi. Presnejšie povedané ešte viac, ide o vieru a morálku, pričom sa to už netýka každodenných záležitostí.

Hoci táto dogma zostáva stála, nemá veľmi často živú podobu. Je zaujímavé, že medzi teologickými súpismi a dokumentáciou je veľmi ťažké nájsť konkrétne štúdie na túto tému. Aký je teda posledný z najdôležitejších a veľmi významných pápežských výrokov nesúcich znak neomylnosti? Tieto slová sú obsiahnuté v jednej z encyklík, v ktorej poľský pápež prísne a jednoznačne odsúdil potraty a všetky kroky s nimi spojené. Cirkevné kruhy siahajú po týchto slovách z roku 1995 ešte aj dnes, keď hovoria o neomylnosti pápeža. Nemožno opomenúť ani politické pozadie, najmä v rámci vtedajších pápežských aktivít (19. storočie). Orgány druhej ríše sa obávali napr. vplyvu absolútnej moci Vatikánu, ktorý by sa mohol dostať do Nemecka prostredníctvom početných cirkevných štruktúr. Ako ukázal čas, dogma o pápežskej neomylnosti nemala také ďalekosiahle dôsledky a dodnes nemá také rozsiahle prepojenie s politikou, ako sa niektorí duchovní a ľudia pri moci obávali.