Athenagoras (z domu Aristocles Spyrou, 25 marca/6 kwietnia 1886 – 7 lipca 1972) bola ekumenicznym patriarchą Konstantynopola od 1 listopada 1948 do 7 lipca 1972.

Životopisné údaje
Narodil sa 25 marca/6 kwietnia 1886 roku w Tsaraplanie (obecnie Vasiliko) w Epirze, który w tym czasie był ešte terytorium Imperium Osmańskiego. Jego ojciec, Mateusz, był lekarzem, a matka, Helen, pochodziła z Konitsy.

W 1903 roku wstąpił do Szkoły Teologicznej w Halkach. W 1910 roku uzyskał stopień naukowy z teologii, został mnichem i otrzymał święcenia diakonatu z rąk metropolity Polikarpa z Elassony. Następnie pełnił funkcję archidiakona metropolity pelagońskiego do 1918 r., kiedy to metropolia przestała podlegać jurysdykcji patriarchatu. W 1919 roku ówczesny arcybiskup Aten Meletios Metaxakis zatrudnił go jako archidiakona i sekretarza archidiecezji. Po przewadze ruchu z 1922 r. został sekretarzem „Związku Pagliriki”, ruchu kochających duchownych przyjaznych partii wenezuelskiej.

Biskup z Korfu
V decembri 1922, počas revolučnej vlády N. Plastiras a ešte ako diakon bol zvolený za metropolitu Korfu a 22. decembra 1922 bol vysvätený za biskupa v metropolitnom kostole v Aténach.

W tej Metropolii pozostał przez siedem lat i wykazał się bogatą pracą organizacyjną, charytatywną i wydawniczą. Podobno za jego czasów ta Metropolia stała się pierwszą, która wydała biuletyn informacyjny. Tam rozwinął przyjazne stosunki z katolickimi Korfianami i ich biskupem, protestantami, Żydami, Ormianami itd. W lipcu 1930 roku reprezentował Kostol Grécko na anglikánskom kongrese v Lambethe.

Americký arcibiskup
Dňa 13. augusta 1930 bol na návrh korintského metropolitu Damaskinosa zvolený Svätou patriarchálnou synodou za arcibiskupa Severnej a Južnej Ameriky.

Podczas swojej kadencji udało mu się tam zjednoczyć społeczności podzielone przez schizmę narodową. W 1931 r. zorganizował IV Zgromadzenie Duchowne, które uchwaliło nową konstytucję pre administracji kościelnej. Zakładał i organizował urzędy archidiecezji, sądy duchowne, szkoły katechetyczne, a szczególną uwagę poświęcał budowie kościołów i szkół. Założył Ladies Philoptochos (1931), Greek Orthodox Theological School of the Holy Cross w Bostonie (1937) dla kształcenia duchownych oraz St. Basil’s Academy w Garrison, New York (1944) dla kształcenia katechetów i dyrektorów chórów.

Podczas swojej archidiecezji w Stanach Zjednoczonych Athenagoras rozwijał dobre relacje ze współbraćmi (Rosjanami, Serbami, Rumunami) i prawosławnymi, ale także pielęgnował bardzo bliskie relacje z czołowymi postaciami w kraju, takimi jak para prezydencka Franklin i Eleanor Roosevelt, a bardziej szczegółowo z prezydentem Harrym Trumanem.

Patriarchát
Voľby
Po tym jak patriarcha Maksymos V z Konstantynopola został zmuszony do rezygnacji 18 października 1948 r., Athenagoras został wybrany na patriarchę 1 listopada 1948 r. jako Athenagoras I. Był pierwszym patriarchą wybranym bez wcześniejszego obywatelstwa tureckiego, po wprowadzeniu w życie tureckiej ustawy-dekretu 1092 z 1923 r., ale za uprzednią zgodą rządu tureckiego. W związku z tym otrzymał obywatelstwo tureckie i paszport turecki od prefekta Stambułu na lotnisku po przylocie, uzasadniając to tym, że jego rodzinne miasto było w chwili urodzenia terytorium Imperium Osmańskiego.

Konkretnie 1 listopada 1948 r. został zwołany Synod Endemiczny Patriarchatu Konstantynopola, składający się z 17 arcykapłanów. W skład trzyosobowego głosowania weszli arcykapłani-pastorowie spoza granic Turcji: arcybiskup Ameryki Athenagoras, metropolita Dionizy z Methymnos i metropolita Emmanuel z Caw. Cała trójka otrzymała po 11 głosów, natomiast pustych miejsc było 6. Athenagoras został wybrany w drugiej turze głosowania, gdzie otrzymał 11 głosów. Pozostałe były białe i pochodziły od zwolenników jego głównego rywala, metropolity Derkosa Joachima, który wcześniej został wykluczony z procesu wyborczego przez rząd turecki. Zresztą prasa turecka od początku uważała wybór Athenagorasa za pewnik, podając nawet liczbę głosów, jaką otrzyma.

Odlet z USA
Przed wyjazdem do Konstantynopola Athenagoras odbył długie tournée po prawie wszystkich wspólnotach prawosławnych w Ameryce, podając w swoich różnych przemówieniach tam zarys polityki, którą będzie prowadził i wzywając wszystkich do nowej krucjaty przeciwko komunizmowi, „najświętszej bitwy” świata chrześcijańskiego, jak to wówczas określił.

Konkrétne koncom novembra 1948 v prejave na veľkom stretnutí duchovných v Bostone, ktoré vysielali všetky americké médiá, okrem iného zdôraznil:

Všade okolo nás sa rozpútavajú búrky nešťastia a škodlivý duch deštrukcie hrozí, že potopí našu slobodu svedomia, naše ľudské ideály a posvätné základy kresťanskej civilizácie (...). Na jednej strane Grécko už vedie tvrdý boj o zachovanie svojej slobody a územnej celistvosti. Na druhej strane, Turecko je tvárou v tvár rovnakej hrozbe v neustálom stave opatrnosti. Trumanova doktrína sa v skutočnosti ukázala ako jeden z najúčinnejších faktorov v boji proti tomuto útoku. Vyzývam všetkých Američanov, aby podporili úsilie prezidenta Trumana (...). Zabudnúť na túto posvätnú povinnosť v kritickom čase sa bude rovnať opusteniu a zanechaniu pozície v najposvätnejšej bitke, aká sa kedy viedla na obranu ideálov kresťanstva.

O tom, akú úlohu bude nový patriarcha zohrávať v čase studenej vojny, ešte viac vypovedalo jeho rozlúčkové stretnutie s americkým prezidentom Harrym Trumanom v Bielom dome, počas ktorého si vymenili srdečné želania a poďakovania.

Príchod do Istanbulu
26 stycznia 1949 r. samolot dostarczony przez prezydenta Trumana przybył do Stambułu, wioząc nowo wybranego patriarchę ekumenicznego Athenagorasa, któremu towarzyszył specjalny adiutant Trumana płk Charles Mara. Gdy samolot wcześniej przeleciał nad grecką przestrzenią powietrzną, doszło do wymiany pozdrowień między królem Pawłem a patriarchą. Przyjęcie przez prefekta Konstantynopola i dużą liczbę przybyłych chrześcijan oraz wielu muzułmanów, być może z ciekawości, było wspaniałe. Patriarcha, wychodząc z samolotu, zaimponował wszystkim, przemawiając nie tylko po grecku, ale i po turecku, wyrażając swoje uznanie dla władz amerykańskich i tureckich.

Okamžite Potom sa obrovská kolóna vydala na centrálne istanbulské námestie Taksim, kde Atenagoras položil veniec k soche Kemala Atatürka s kvetmi, ktoré, ako bolo oznámené, sám odrezal zo záhrad Bieleho domu. Na nasledujúci deň, 27. januára 1949, bol intronizovaný. Jedným z jeho prvých krokov bola cesta vlakom do Ankary, kde sa stretol s prezidentom Ismetom Inonuom a odovzdal mu osobné posolstvo od prezidenta Trumana.

Jeho práca
Atenagorova činnosť pri posilňovaní vnútornej misie v atmosfére konštantínopolskej arcidiecézy bola významná. Reorganizoval Teologickú fakultu v Halki, vymenoval nových profesorov a vyškolil akademických pracovníkov a intenzívne zlepšil vzťahy s tureckými úradmi. Počas jeho patriarchátu došlo k plnšej organizácii pravoslávnych farností v zahraničí, pričom metropolie v Tiatre (západná Európa) a Austrálii boli povýšené na arcidiecézy, ktoré podporoval pomocnými biskupmi. V roku 1959 navštívil presbyteriánske patriarcháty na Blízkom východe (Alexandria, Antiochia a v Jeruzaleme) a v rokoch 1951 a 1960 pripravil Svätú myrhu. V roku 1965 založil Patriarchálnu nadáciu pre patristické štúdiá v kláštore Vlatadon v Solúne, v roku 1966 Pravoslávne centrum v Chambezy v Ženeve a v roku 1968 Pravoslávnu akadémiu na Kréte.

Mimo prestiżu i międzynarodowego uznania, jakie patriarchat zyskał za patriarchatu Athenagorasa, połączyło się to ze smutnymi wydarzeniami z 6 i 7 września 1955 r., tzw. zamieszkami wrześniowymi, kiedy to turecki tłum, kierowany „z góry”, jak udowodniono w procesie Adnana Menderesa w 1961 r., zaatakował greckie sklepy, domy i kościoły, dopuszczając się rozległych zniszczeń i grabieży. Od tych wydarzeń, pod coraz większym naciskiem państwa tureckiego, Grecy ze Stambułu byli stopniowo zmuszani do opuszczenia swoich domów. Incydenty te wywołały napięcie między Grecją a Turcją, pogłoski o usunięciu Patriarchatu z Turcji i względne ochłodzenie dotychczas wspierającego czynnika amerykańskiego. Patriarcha Athenagoras został opisany jako będący w stanie szoku po wrześniowych wydarzeniach, unikający zwołania synodu i w żałobie wstrzymujący się od wszelkich oficjalnych nabożeństw przez półtora roku, aż do Wielkanocy 1957 roku.

V júli 1958, po smrti arcibiskupa Michala, sa dostal do konfliktu so synodou v otázke jeho nástupcu. Synoda podporila kandidatúru metropolitu Melitona z Imbrosu a Tenedosu, zatiaľ čo patriarcha Atenagoras podporil biskupa Jakuba z Melity. Konflikt dospel až do bodu, keď patriarcha rozpustil synodu a prepustil všetkých nespokojencov. Potom vymenoval šesťčlennú synodu, ktorá zvolila Jakuba. Táto synoda platila do októbra 1959.

V septembri 1961 zvolal na Rodose prvú panortodoxnú konferenciu, prvú zo série prípravných konferencií na panortodoxnú synodu, ktorá bola úspešne ukončená: Vyhlásila jednotu pravoslávnych, potvrdila právo ekumenického patriarchátu zvolávať takéto synody, posilnila vzťahy s predchalcedónskymi cirkvami a ukázala pravoslávie ako pevnú silu, ktorá prelomila svoj lokalizmus. Nasledovala druhá pravoslávna konferencia v septembri 1963 a tretia pravoslávna konferencia v novembri 1964.

V roku 1963 navštívil ekumenický patriarcha Atenagoras horu Athos pri príležitosti osláv tisícročia mníšskeho stavu a potom Grécko. Dňa 30. júna odcestoval gréckou vojnovou loďou z hory Athos do Falira. Tam ho prijal kráľ Pavlos a zástupcovia vlády a dav ho povzbudzoval na ceste do Atén. Bola to jeho prvá návšteva Grécka od jeho nástupu na ekumenický trón v roku 1949. Nasledovala doxológia v aténskej metropole, prvá s ekumenickým patriarchom v dejinách moderného gréckeho štátu. Potom navštívil Rodos, Karpathos, Krétu, Korfu, Epirus a Macedónsko a všade bol nadšene prijatý. Najdojímavejšou zastávkou na jeho turné bola návšteva jeho rodiska Vasiliko Pogoni.

Medzikresťanské dialógy
Patriarcha Atenagoras bol aktívny v ekumenickom hnutí a usiloval sa o nadviazanie lepších vzťahov medzi kresťanmi. Preto posilnil spoluprácu so Svetovou radou cirkví, ktorá bola založená krátko pred jeho zvolením, a zriadil Stálu delegáciu ekumenického patriarchátu v jej sídle v Ženeve, na ktorej čelo postavil biskupa Jakuba z Melitu.

W ramach deklarowanego zamiaru dotarcia do Kościoła rzymskokatolickiego Athenagoras wykonał kilka wstępnych ruchów za czasów papieża Piusa XII, które jednak nie przyniosły żadnego efektu. Jego następca, Jan XXIII, był bardziej pozytywny i nawet zaprosił Kościół prawosławny do wysłania przedstawicieli/obserwatorów na Sobór Watykański II. Zbliżenie przyspieszyło jednak po śmierci Jana XXIII (3 czerwca 1963) i wyborze jego następcy, Pawła VI. Pierwszym merytorycznym krokiem było jego spotkanie z papieżem Pawłem VI w niedzielny wieczór, 5 stycznia 1964 r., w delegaturze Stolicy Apostolskiej na Górze Oliwnej w Jerozolimie, które odbyło się według ścisłego protokołu. Ich drugie spotkanie miało umiestnenie nasledujúci deň v jeruzalemskom patriarcháte v uvoľnenejšej atmosfére. Obaja kresťanskí predstavitelia uviedli, že cesta k jednote medzi oboma cirkvami je dlhá a náročná, ale dohodli sa na vytvorení komisie na podporu vzájomného dialógu. Obaja cirkevní predstavitelia sa stretli na treťom neformálnom stretnutí v uliciach Jeruzalema za jasotu veriacich. Toto bol prvý krok v procese dialógu.

Toto symbolické stretnutie po prvýkrát od schizmy v roku 1054 otvorilo možnosť skutočného dialógu medzi pravoslávnymi a rímskokatolíkmi. Potom, 7. decembra 1965, v deň oficiálneho ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu, sa slávnosti zrušenia anatémy 1054 konali súčasne v Bazilike svätého Petra v Ríme a v patriarchálnom chráme svätého Juraja vo Fan. Patriarcha Atenagoras prečítal akt o odvolaní a pápež Pavol VI. prečítal pápežský spis. Zrušenie anatémy vyvolalo mnohé reakcie a dokonca aj prerušenie spomienky na patriarchu Atenagora pravoslávnymi biskupmi dokonca z hory Athos, ktorí videli ekumenizmus vnucovaný pravosláviu.

25. júla 1967 pápež Pavol VI. oficiálne navštívil Phanar. Dňa 28. októbra toho istého roku, po návšteve patriarchátov Srbska, Rumunska a Bulharska, patriarcha Atenagoras opätoval návštevu návštevou Vatikánu. Jeho cesta pokračovala do Švajčiarska, kde slávnostne otvoril pravoslávne centrum ekumenického patriarchátu v Chambezy v Ženeve, a potom do Londýna, kde sa stretol s prímasom anglikánskej cirkvi.

Posledné roky a smrť
Dňa 28. júna 1972 utrpel patriarcha Atenagoras zlomeninu stehna. Hoci mu ošetrujúci lekári odporučili, aby odišiel do Viedne, odmietol. Jeho zdravotný stav sa skomplikoval a nakoniec 7. júla 1972 zomrel.