Životopisné údaje
Narodil sa Narodil sa 26. októbra 1897 v Sinope pri Čiernom mori ako syn Eleftheriosa a Catherine Vaportzisových. Jeho strýkom bol mytilénsky metropolita Kirillos Mumtzis. Po ukončení štúdia vo svojej vlasti sa zapísal na teologickú fakultu v Halki, ktorú ukončil po ročnom prerušení kvôli prvej svetovej vojne v roku 1919 prácou "Voľba konštantínopolských patriarchov v byzantskej ére". Za diakona bol vysvätený 16. mája 1918 a za staršieho na Nový rok 1928, pričom zároveň získal titul archimandritu.
Najvyšší kňaz
Za metropolitu Filadelfie bol zvolený 8. februára 1930 a za metropolitu Chalcedonu 28. júna 1932.
Po smrti patriarchu Fótia II. v roku 1935 bol Maximos preferovaným nástupcom, ale po zásahu tureckých úradov bol jeho názov bol vyradený zo zoznamu kandidátov. Počas druhej svetovej vojny ho dvakrát zatkli turecké úrady a druhýkrát (20. januára 1943) ho na niekoľko mesiacov deportovali do Pruska.
Vzhľadom na vysoký vek patriarchu Benjamína ho Maximos zastupoval v mnohých administratívnych úlohách a bol stálym členom patriarchálnej synody.
Patriarcha
Vo februári 1946 zomrel Patriarcha Benjamin. Deň po jeho pohrebe, 20. februára, bol Maximin zvolený patriarchálnou synodou za ekumenického patriarchu. Je pozoruhodné, že turecká vláda si zachovala neutrálny postoj a nevytvárala žiadne prekážky jeho zvoleniu, ako to bolo umiestnenie predchádzajúci čas. Okrem toho sa zdalo, že sa zmenila atmosféra medzi tureckými úradmi a patriarchátom. Ukazovateľom zlepšenia vtedajšej situácie bola návšteva vtedajšieho prezidenta Tureckej republiky Ismeta Inonu na Teologickej fakulte v Halki, kde ho srdečne prijal vtedajší riaditeľ, metropolita Chryzostomos z Neocézarey, a študenti.
Maximos už od prvých mesiacov svojho patriarchátu ťahal za kratší koniec požiar Turecká tlač sa o ňom vyjadrovala ako o nepriamej podpore Sovietskeho zväzu pre jeho kontakty s ruskou pravoslávnou cirkvou. Zdá sa, že podobné podozrenie mali aj americkí a britskí diplomati. Zdá sa, že plne nepochopil zmenu vzťahov po vojne a jeho neuvážené vyhlásenia poskytovali priestor na interpretáciu ako proruské.
Choroba
Koncom roka 1946 sa u patriarchu začali prejavovať príznaky miernej melanchólie. Po nejakom čase patriarcha vyjadril svoj úmysel odstúpiť, pričom z tureckých kruhov prenikli informácie, že ak mu bude diagnostikovaná smrteľná choroba, mal by byť okamžite odstrániť a vybrať nástupcu. Grécke ministerstvo zahraničných vecí informoval o patriarchových zámeroch grécky veľvyslanec Pericles Skeferis a grécka vláda odporučila počkať.
Aby sa mu vrátili sily, bolo rozhodnuté presťahovať patriarchu do jeho letného sídla v Halki a potom v máji 1947 do Atén. V sprievode troch členov svojho sprievodu tak pricestoval vlakom zo stanice Sikertzi v Pýtii na Evrose, odkiaľ ho na motorke previezli do Alexandropolisu, kde ho prijali biskupi Ftiotidy Ambrosios a Attiky a Megaridos Iakovos, zastupujúci Kostol Grécko. Potom sa spolu so svojím sprievodom nalodil na grécky torpédoborec "Kréta" smerujúci do Pirea, kam vyplával 21. mája 1947 o 13.30 hod. za šialeného vztyčovania vlajok, syčania zakotvených lodí, radostného zvonenia zvonov a jasotu občanov Pirea zhromaždených okolo prístavu. Tam ho prijal Alexander Papagos, arcibiskup Damascénsky, kabinet atď. a potom odišiel do Kifissie, kde sa usadil. Následné zaobchádzanie sa charakterizuje ako povrchné a neorganizované, z čoho sa usudzuje, že grécka vláda mala pravdepodobne väčší záujem presvedčiť patriarchu, aby odstúpil, ako o jeho uzdravenie.
Napriek silným fámam o jeho rezignácii počas liečby v Aténach sa patriarcha Maximos v auguste toho istého roku vrátil do Konštantínopolu bez toho, aby sa rozhodol odstúpiť.
Procesy
Dlhodobá choroba patriarchu a intenzívne špekulácie o jeho nástupcovi vytvorili vo Fanare konfliktnú atmosféru. Grécka vláda po konzultácii s vládou USA pokračovala v hľadaní novej "silnej osobnosti" s jasnou "protiruskou" orientáciou, ktorá by dokázala premeniť patriarchát na "antikomunistickú baštu", čo bolo v súlade s tureckou politikou. Grécka vláda sa nakoniec rozhodla pre kandidatúru Atenagora, ktorý si časom získal podporu hierarchov aj zahraničných vlád. Ankara a turecká tlač podporili Atenagorov návrh a dokonca ho označili za "verného priateľa Turecka".
Reakcie metropolitov patriarchátu, keď sa dozvedeli o krokoch spomínaných vlád, však boli silné. Na čele reagujúcich hierarchov, ktorí uznali vonkajšiu manipuláciu patriarchátu, boli metropoliti Derki Joachim, Laodicea Maximos, Neocaesarea Chrysostomos, Pergamum Adamantios, Sardea Maximos a Chaldia Kirillos, ktorí na poznámky predstaviteľov Atén o potrebe výmeny patriarchu z dôvodu choroby reagovali obranou nezávislosti patriarchátu, odpovedalže patriarchát bol vo svojej dlhej histórii mnohokrát konfrontovaný s podobnými situáciami, ktoré dokázal sám prekonať, takže nie je potrebné, aby vonkajšie faktory ovplyvňovali vnútorné usporiadanie.
Zároveň pokračoval tlak gréckej vlády a kruhov vo Fanare, aby Maximos odstúpil. V roku 1948, pravdepodobne aby sa vyhol obvineniam z rusofilstva, odmietol pripojiť Československú cirkev k Moskovskému patriarchátu, ako to žiadal pražský arcibiskup Savatij.
Odstúpenie a smrť
Dňa 18. októbra 1948 napokon odstúpil a po tom, čo grécka a turecká vláda uprednostnili voľbu Atenagora na patriarchálny stolec. Tvrdí sa, že jeho choroba bola zámienkou, aby ho prinútili odstúpiť, a že skutočným dôvodom boli fámy o jeho prepojení na ruskú cirkev, a teda na Sovietsky zväz.
Ponechal si titul predsedu Efezu, ktorý mu udelil patriarchálny koncil. V roku 1971 ochorel na akútny zápal priedušiek a zomrel vo Švajčiarsku na Nový rok 1972. Jeho telo bolo prevezené do Konštantínopolu, kde ho s poctami pochovali na nádvorí patriarchálneho kláštora Zoodochos Pigi Baluklis.
V liste z 25. 5. 1962 (ktorý bol neskôr publikovaný v pravoslávnej tlači (zv. 191-192, 1. a 15. 8. 1973) detronizovaný Maximos V. obvinil Atenagora z podvodu, ktorým ho zosadil, najmä z ekumenických presahov.