Životopisné údaje
Narodil sa 26 października 1897 roku w Sinope nad Morzem Czarnym i był synem Eleftheriosa i Catherine Vaportzis. Jego wujem był metropolita Kirillos Mumtzis z Mytilene. Po ukończeniu studiów w ojczyźnie zapisał się do Szkoły Teologicznej w Halki, którą ukończył po rocznej przerwie spowodowanej I wojną światową w 1919 roku pracą „The Election of the Patriarchs of Constantinople in the Byzantine Era”. Został wyświęcony na diakona 16 maja 1918 r., a na starszego w Nowy Rok 1928, otrzymując jednocześnie tytuł archimandryty.

Najvyšší kňaz
Za metropolitu Filadelfie bol zvolený 8. februára 1930 a za metropolitu Chalcedonu 28. júna 1932.

Po smrti patriarchu Fótia II. v roku 1935 bol Maximos preferovaným nástupcom, ale po zásahu tureckých úradov bol jeho názov bol vyradený zo zoznamu kandidátov. Počas druhej svetovej vojny ho dvakrát zatkli turecké úrady a druhýkrát (20. januára 1943) ho na niekoľko mesiacov deportovali do Pruska.

Vzhľadom na vysoký vek patriarchu Benjamína ho Maximos zastupoval v mnohých administratívnych úlohách a bol stálym členom patriarchálnej synody.

Patriarcha
Vo februári 1946 zomrel Patriarcha Benjamin. Deň po jeho pohrebe, 20. februára, bol Maximin zvolený patriarchálnou synodou za ekumenického patriarchu. Je pozoruhodné, že turecká vláda si zachovala neutrálny postoj a nevytvárala žiadne prekážky jeho zvoleniu, ako to bolo umiestnenie predchádzajúci čas. Okrem toho sa zdalo, že sa zmenila atmosféra medzi tureckými úradmi a patriarchátom. Ukazovateľom zlepšenia vtedajšej situácie bola návšteva vtedajšieho prezidenta Tureckej republiky Ismeta Inonu na Teologickej fakulte v Halki, kde ho srdečne prijal vtedajší riaditeľ, metropolita Chryzostomos z Neocézarey, a študenti.

Maximos už od prvých mesiacov svojho patriarchátu ťahal za kratší koniec požiar Turecká tlač sa o ňom vyjadrovala ako o nepriamej podpore Sovietskeho zväzu pre jeho kontakty s ruskou pravoslávnou cirkvou. Zdá sa, že podobné podozrenie mali aj americkí a britskí diplomati. Zdá sa, že plne nepochopil zmenu vzťahov po vojne a jeho neuvážené vyhlásenia poskytovali priestor na interpretáciu ako proruské.

Choroba
Koncom roka 1946 sa u patriarchu začali prejavovať príznaky miernej melanchólie. Po nejakom čase patriarcha vyjadril svoj úmysel odstúpiť, pričom z tureckých kruhov prenikli informácie, že ak mu bude diagnostikovaná smrteľná choroba, mal by byť okamžite odstrániť a vybrať nástupcu. Grécke ministerstvo zahraničných vecí informoval o patriarchových zámeroch grécky veľvyslanec Pericles Skeferis a grécka vláda odporučila počkať.

Aby sa mu vrátili sily, bolo rozhodnuté presťahovať patriarchu do jeho letného sídla v Halki a potom v máji 1947 do Atén. V sprievode troch členov svojho sprievodu tak pricestoval vlakom zo stanice Sikertzi v Pýtii na Evrose, odkiaľ ho na motorke previezli do Alexandropolisu, kde ho prijali biskupi Ftiotidy Ambrosios a Attiky a Megaridos Iakovos, zastupujúci Kostol Grecji. Następnie wraz ze swoją świtą wsiadł na pokład greckiego niszczyciela „Kreta” płynącego do Pireusu, gdzie wypłynął o 13:30 21 maja 1947 roku, wśród szału podnoszenia flagi, syczenia zadokowanych statków, radosnego bicia w dzwony i wiwatów mieszkańców Pireusu zgromadzonych wokół portu. Tam został przyjęty przez Aleksandra Papagosa, arcybiskupa Damascena, gabinet itp. a następnie udał się do Kifissii, gdzie się osiedlił. Leczenie, które nastąpiło, jest scharakteryzowane jako pobieżne i niezorganizowane, i z tego wnioskuje się, że rząd grecki był prawdopodobnie bardziej zainteresowany przekonaniem patriarchy do rezygnacji niż jego wyzdrowieniem.

Napriek silným fámam o jeho rezignácii počas liečby v Aténach sa patriarcha Maximos v auguste toho istého roku vrátil do Konštantínopolu bez toho, aby sa rozhodol odstúpiť.

Procesy
Przedłużająca się choroba Patriarchy i intensywne spekulacje na temat jego następcy stworzyły klimat konfliktu w Fanarze. Rząd grecki, w porozumieniu z rządem USA, kontynuował poszukiwania nowej „silnej osobowości” o wyraźnej orientacji „antyrosyjskiej”, która mogłaby przekształcić patriarchat w „antykomunistyczny bastion”, cechy zgodne również z polityką Turcji. Ostatecznie rząd grecki zdecydował się na kandydaturę Athenagorasa, który z czasem zyskał poparcie zarówno hierarchów, jak i zagranicznych rządów. Ankara i prasa turecka poparła propozycję Athenagorasa, określając go nawet jako „wiernego przyjaciela Turcji”.

Reakcie metropolitov patriarchátu, keď sa dozvedeli o krokoch spomínaných vlád, však boli silné. Na čele reagujúcich hierarchov, ktorí uznali vonkajšiu manipuláciu patriarchátu, boli metropoliti Derki Joachim, Laodicea Maximos, Neocaesarea Chrysostomos, Pergamum Adamantios, Sardea Maximos a Chaldia Kirillos, ktorí na poznámky predstaviteľov Atén o potrebe výmeny patriarchu z dôvodu choroby reagovali obranou nezávislosti patriarchátu, odpovedalže patriarchát bol vo svojej dlhej histórii mnohokrát konfrontovaný s podobnými situáciami, ktoré dokázal sám prekonať, takže nie je potrebné, aby vonkajšie faktory ovplyvňovali vnútorné usporiadanie.

Zároveň pokračoval tlak gréckej vlády a kruhov vo Fanare, aby Maximos odstúpil. V roku 1948, pravdepodobne aby sa vyhol obvineniam z rusofilstva, odmietol pripojiť Československú cirkev k Moskovskému patriarchátu, ako to žiadal pražský arcibiskup Savatij.

Odstúpenie a smrť
Dňa 18. októbra 1948 napokon odstúpil a po tom, čo grécka a turecká vláda uprednostnili voľbu Atenagora na patriarchálny stolec. Tvrdí sa, že jeho choroba bola zámienkou, aby ho prinútili odstúpiť, a že skutočným dôvodom boli fámy o jeho prepojení na ruskú cirkev, a teda na Sovietsky zväz.

Ponechal si titul predsedu Efezu, ktorý mu udelil patriarchálny koncil. V roku 1971 ochorel na akútny zápal priedušiek a zomrel vo Švajčiarsku na Nový rok 1972. Jeho telo bolo prevezené do Konštantínopolu, kde ho s poctami pochovali na nádvorí patriarchálneho kláštora Zoodochos Pigi Baluklis.

W liście z 25/5/1962 r. (który później został opublikowany w gazecie „Orthodox Press” (Vol. 191-192, 1 & 15 Aug 1973)) zdetronizowany Maximos V oskarżył Athenagorasa o podstęp, z jakim go obalił, a zwłaszcza o jego ekumeniczne uwertury.